Na základe Zmluvy o Európskej únii sa 1. januára 2002 začalo praktické každodenné používanie spoločnej meny – EURO.
Myšlienka vytvorenia Európskeho menového systému vznikla na konci šesťdesiatych rokov. Zmluva o ES pôvodne nazývala novú menu ECU (European Currency Unit – Európska menová jednotka). ECU slúžila ako zúčtovacia jednotka medzi členskými štátmi od zavedenia európskeho menového systému. Nová mena bola rozhodnutím najvyšších predstaviteľov štátov a vlád v decembri 1995 nazvaná EURO. Výhodami tohto názvu je jeho krátkosť a možnosť napísať ho rovnakým spôsobom vo všetkých európskych jazykoch. Euro (€) sa delí na 100 centov.
Aby sa obmedzili technické ťažkosti spojené s prechodom k euru na minimum prvým krokom EMÚ je fixovanie kurzov mien zúčastnených krajín, čím sa každá národná mena stáva jednoduchým vyjadrením spoločnej meny. Na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady ministrov hospodárstva a financií sa fixovali kurzy mien zúčastnených štátov k 1. januáru 1999. V tomto okamihu sa čiastočne premenili na euro len verejné pôžičky. Euro je však možné používať už na platby šekom alebo pri transfere peňazí. Od 1. januára 2002 sa začnú používať európske bankovky a mince. Počas šiestich mesiacov bude možné používať euro i národné meny zároveň, ale od 1. júla 2002 sa euro stane v krajinách zúčastňujúcich sa na EMÚ jediným zákonným platidlom.
Prechod na euro znamená menovú konverziu, nie menovú reformu. Všetky menové čiastky znejúce na národné meny členov EMÚ sa prepočítavajú na euro, ich skutočná hodnota sa však nemení. Po začiatku EMÚ menovú politiku EÚ určuje Európska centrálna banka, ktorá je politicky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny. Menové nástroje, ktoré bude mať Európska centrálna banka k dispozícii, sú pripravované inštitúciou, ktorá jej predchádza – Európskym menovým inštitútom (EMI).
Členmi EMÚ je 12 krajín EÚ, na EMÚ sa zatiaľ nezúčastňuje Veľká Británia, Dánsko a Švédsko.